Chupacabra a upiry

Nie mam rad hrabat sa v takychto spinavostach, ale myslim ze v minulosti mozu byt odpovede na vecy ktore nie vieme ako pochopit dnes.

Chupacabra do dnes je zahadou, niektori v tejto bytosti vidia zvierata mimozemstan, alebo experimenty geneticke. Ale moze existovat aj ine vysvetlenie. Chupacabra vycucava nie len kozy, ale aj zajace, kurata a ine zvierata - tak ze uz v tom tento nazov nie sedi lebo chupacabra znamena len "vysávač koz". Obcas tez zautocil na ludi. Dobre pozriet na minulost ked ukazovali sa ludiam bytosti z charakterom "chupy" :

Nizse ide o dva záznamy z kroniky českého kronikára opáta Neplacha. Možu prísť písane komicky, ale berme v úvahu obdobie v ktorom boli spísané.

Roku
1336 zemřel míli cesty od Kadaně v Čechách ve vsi Blově pastýř nějaký, jménem Myslata. Každou noc vstával z hrobu a chodil po okolních vsech, lidi děsil a dávil a k nim mluvil. Kohokoliv v noci jménem zavolal, v osmi dnech zemřel. Když ho pak vykopali, chtějíce jej spálit, byl nadut krví jako měch a strašlivě řval. Naložen byv na vůz, stahoval a skrčoval nohy jako živý. Když byl položen ne oheň, jeden z přístojících popadl kůl a vrazil jej do něho. Tu Myslata pronesl hrobovým hlasem: "Velice jste mi tím uškodili", a vzápětí z něj vyhrkla krev jako z nějaké nádoby. Když ho spálili, všecko zlé přestalo.

Roku 1344 zemřela v Levíně žena hrnčíře Ducháče, jménem Brodka. Hned po pohřbu vstávala z hrobu, mnohé lidi dávila a po každém skákala. Když byla probita třemi olšovými kůly, krev z ní tak velmi tekla jako z hovada nějakého. Předtím spolkla svůj šlojíř až do polovice, a když se z úst vytáhl, byl všecek krvavý. Byvši probita, vždy ještě z hrobu vstávala a lidi hubila. Měla tedy být spálena, ale hranici nemohli nikterak zanítit, až jim staré ženy poradily, aby užili k zážehu šindele ze střechy kostelní. Jakmile shořela, přestala lidi trápit.

Takýchto prípadov by sa dalo ešte nájsť veľa, ale jedná sa iba o kroniky a nemôžeme s určitosťou potvrdiť pravdivosť, no taktiež nemôžeme tvrdiť, že ide o klam. Nevedno do akej miery sa jedna o klam a fakt a preto sa spoľahneme na úradný zápis, kde sú podpísaný súdny lekári, sudcovia a vojaci, ktorý ako úradne osoby museli pozerať na svet realistickými očami. Stalo sa to v roku 1725 v dedinke Kisilovy v Uhrách. Asi tri týždne po pohrebe istého Petra Plogojoviče v dedine ochorelo niekoľko osôb. V nasledujúcich ôsmych dňoch umrelo deveť z osôb, starých aj mladých a to po veľmi krátkej jedno až dvojdňovej chorobe. Všetci na smrteľnej posteli tvrdili, že večer k ním prišiel Plogojovič, ktorý si lahol na ních stlačil hrdlo a cucial z nich krv. Aby sa zabránilo ďalšiemu nešťastiu rozhodlo sa otvoriť Plogojevičov hrob a mrtvolu spáliť. Prv, než tak mohli spraviť sa museli obrátiť na cisárskeho miestodržiteľa a miestneho farára. Tí sa zpočiatku zdráhali, ale keď obyvatelia hrozili odsťahovanim, podrobili celú záležitosť súdnemu dvoru do Belehradu, z kadial boli poslaný dvaja uradný učenci. Po exumácií všetkých, ktorí zomreli v posledných šiestich týždňoch. Po otvorení Plogojevičového hroba našli zachovalú mŕtvolu, ktorá nevykozaovala najmenšie náznaky rozkladu. Oči mal otvorené a hrob vôbec nezapáchal, preto bol k veci privolaný aj císarský dôstojník z Gradišky, ktorý do úradného protokola uviedol následovné:

Odobral som sa z Gradišky do menovanej obce Kisilovy, aby som prehliadol už vykopané telo Petra Plogojoviča a podľa skutočností pravdy som zistil toto: Za prvé nobeolo tu ani stopy po onom zápachu, aký pociťujeme z hrobu a z tela mŕtveho. Telo, ktorého nos bol iba trochu splasklý, bolo zcela čerstvé, vlasy, fúzy aj nechty, ak staré tak vypadali, tak ich nahradili ceľkom nové, stará koža, ktorá bola trochu belavá, sa lúpala a novou bolo pod nu vidiet. Tvár, ruky aj nohy a vôbec celé telo bolo, také, že za život nemohlo lepšie vyzerati. V ústach som spatril, nie bez uzasu, trochu cerstvej krvi, ktorú podľa všeobecných výrokov z tých ktorých zabil. Keď sme pop aj ja uvideli toto divadlo, pri čom ľud bol stále viac rozčúlenejší a tiež vystrašenejší, pripravili všetci poddany rychlo kôl, ktorý zahrotili, priložili ho k mŕtvemu telu na misto, kde by malo byť srdce, aby bolo prebodnuté, a pri prebodnutí nie len, že sa mnoho krvi ukázalo z úst a uší, a síce uplne čerstvej, objavili as tiež iné pusté známky, ktorých sa z respektu pomíjam. Potom zmienené telo bolo podľa zvyklostí spálené na popoľ, čo vysoko slávnemu úradu oznamujem a zároveň oddane a najposlušnejšie prosím, aby, keby sa tu objavili nejaké cyhby, neboli pričítané mne, ale ľudu, ktorý bol strachom bez seba.

VISUM ET REPERTUM

Jedným z najlepšie zdokumentovaných, najznámejších a zároveň najzáhadnejších je prípad z dedinky Medvedija v Srbsku o ktorom, sa tiež zachoval úradný dokument, ktorý budem citovať. Názov znie "VISIUM ET REPERTUM strán takzvaných upírov, alebo aj vysávačov krvi v Medvediji v Srbsku na tureckej hranici 1. januára 1732."

Po opätovných oznámeniach, že v dedine Medvedija v Srbsku tzv. Upíri biedne zniesli zo sveta mnoho osôb vysajúc im krv, bol som na rozkaz tunajšieho vrchného veliteľstva spolu s pánmi dôstojníkmi a dvoma k tomu ustanovenými vojenskými ránhojičmi vyslaný, aby som vec podrobne vyšetril. Toto vyšetrovanie sme vykonávali za prítomnosti veliteľa setniny hajduků , kapitána Goršice Hadnaka barjaktara a starších hajduckej dediny. Títo vypočutí jednohlasne vyhlásili, že asi pred piatimi rokmi jeden tamojší hajduk Arnold Paole, ktorý si zlomil väz pádom z voza, za svojho života často rozprával , že bol často počas svojho pobytu v Gosove, v tureckom Srbsku sužovaný upírom, a že len keď zjedol hlinu z hrobu tohto upíra a potrel sa jeho krvou, bol zbavený jeho prenasledovania.

Zmienení hajdúci vypovedali toto:

1. Dvadsať až tridsať dní po smrti uvedeného Arnolda Paola sa niektorí obyvatelia dediny sťažovali, že sú v noci kruto trýznení a z nich štyria potom aj zomreli. Aby sa tomuto zlu zabránilo, asi po štyridsiatich dňoch po jeho smrti vykopali Arnolda Paola z hrobu a zbadali, že jeho mŕtvola je úplne neporušená, tiekla mu úplne čerstvá krv z očí, uší a nosa, rubáš a prestieradlo v rakve boli skrvavené atď. Keďže spoznali, že tu ide o skutočného upíra, prebodli mu podľa zvyklostí srdce špicatým kolom, pričom upír

2. vydal dobre počuteľné stony a vyšlo z neho množstvo čerstvej krvi. Spálili túto mŕtvolu hne´d toho dňa a popol hodili do hrobu. Všetci, ktorí boli týmto upírom usmrtení sa vraj stali tiež upírmi. Vykopali preto zmienené štyri osoby z hrobu, vyšetrili ich rovnakým spôsobom, kolmi im prepichli srdce a spálili na popol. Svedkovia k tomuto pridali, že Arnold Paole útočil tiež na dobytok a vysával mu krv. Nakoľko neskôr

3. ľudia požili z tohto dobytka mäso, ukázalo sa, že sú v obci noví upíri a v dobe troch mesiacov skutočne zomrelo sedemnásť mladých aj starších osôb, a to väčšinou bez známky choroby v dobe dvoch až troch dní.

4. Hajduk Jovíra tiež hlásil, že jeho snacha Stanjoská sa pred pätnástimi dňami zdravá a svieža pobrala spať, ale o polnoci nariekala so strašným krikom a zdesením, že syn hajduka menom Miloe, ktorý zomrel pred štyrmi týždňami, ju škrtil a že cíti veľkú bolesť na hrudníku. Od tej doby chradla až ôsmeho dňa zomrela.

Potadiaľto vypovedali svedkovia. V úradnom spise sa pokračuje:

Ešte toho dňa popoludní odobrali sme sa v sprievode uvedených hajdukov na cintorín, aby sme dali otvoriť hroby podozrivých a plniac vysoký rozkaz, prehliadli sme mŕtvoly v nich pochované. Pri tom sa ukázalo podľa výsledku pitvy toto:

1. Mŕtvola dvadsaťročnej ženy menom Stana, ktorá zomrela pred troma mesiacmi po trojdennej chorobe, bola úplne neporušená, bez stopy hniloby. Po otvorení mŕtvoly sa ukázalo in cavitae pectoris množstvo čerstvej krvi. Cievy, a to arterie i veny, neboli naplnené zrazenou krvou, ale bola v nich nájdená tak ako v pľúcach, játrech žalúdku a ostatných vnútornostiach, čerstvá a tekutá krv ako u zdravého človeka. Na nohách a rukách boli nájdené čerstvo narastené nechty a koža.

2. V prsnej dutine mŕtvoly šesťdesiatročnej ženy menom Milica, ktorá zomrela po trojmesačnej chorobe a bola pochovaná pred deväťdesiatimi dňami, bolo nájdené množstvo tekutej krvi. Vnútornosti boli v takom stave ako pri čísle 1. Pri pitve mŕtvoly všetci prítomní vyslovili prekvapenie nad otylostí mŕtvej, ktorú všeobecne každý poznal, ako veľmi chudú, takže jej otylost nastala až po smrti. Stala sa upírom, pretože jedla mäso z oviec zabitých upírmi.

3. Osemročné dieťa ležiace v hrobe už deväťdesiat dní bolo nájdené "v upírskom stave".

4. Mŕtvola šestnásťročného syna hajduka Miloa, pochovaná pred deviatimi týždňami po trojdennej chorobe sa vo všetkom podobala ostatným upírom.

5. To isté bolo nájdené u sedemnásťročného syna hajduka Jáchyma, ktorý umrel po trojdennej chorobe a bol vo svojom hrobe osem týždňov a štyri dni.

6. U mŕtvoly ženy menom Ruša, pochovanej pred šiestimi týždňami po desaťdennej chorobe, bolo nájdené veľké množstvo čerstvej krvi nie len v prsnej dutine, ale tiež in fundo ventriculi. To isté bolo nájdené u jej dieťaťa, pochovaného pred piatimi týždňami vo veku osemnásť dní.

7. Mŕtvola desaťročného dievčaťa, ktoré zomrelo pred dvoma mesiacmi bola taktiež v stave upírskom. V prsnej dutine mala veľké množstvo krvi.

8. Vykopaná mŕtvola, istej ženy hajdukovej, pochovanej, pred siedmimi nedelami, a jej, pred dvacaťjednými dňami zomreleho decka najdeného v pokročilom stupni hniloby, aj keď boli pochované telá v tej istej pôde a v priamej blízkosti ostatných vykopaných hrobov.

9. Mrtvola dvacaťtri ročného sluhu istého hajduckého desiatnika menom Rhade, pchovaného pred piatimi nedelami, bola taktiež najdená v pokročilom stupni hniloby.

10.Taktiež bolo najdené u ženy tunajšieho barjaktara, pochovanej pred piatymi nedelami, aj jej dieťa.

11.Mrtvola šesťdesiat ročného hajduka Stanka, pochovanej pred šiestimi nedelami, bolo najdené neporušené, bez stopy hniloby s množstvom čerstvej krvi.

12.Rovnako v "stave upírskom" bola najdená mŕtvola dvacaťpäť ročného hajduka Milca, pochovaného pred šiestimi nedelami.

13.Stanjoska, dvacať ročná žena hajduková, pochovaná pred semnáctimi dňami po trojdennej chorobe, bola najdená v tváry uplne červená a živej farby; je to tá, ktorá bola - ako z vrchu vyliečené - mŕtvym synom hajduka Miloem o polnoci škrtená. Na pravé strane pod uchom mala dlhé, krvou podliate miesto. Pri otvorení rakvi prúdila jej z nosu čerstvá krv, tá tiež bola najdená aj v dutene prsnej. Taktiež jej vnútornosti neboli porušené. Po vykonanej prehliadke boli mŕtvolam, u ktorých boli dokazateľné príznaky upírstva, zoťaté pritomnými cigáňmi hlavy a s ich telami spálené, popol bol vrhnutý do rieky, ostatné mŕtvoly boli opäť vložené do svojich hrobov

Vampírismus na Slovensku 30. června 2008 v 18:00 | Ewka

Vieru v existenciu upírov na území Slovenska v minulosti možno doložiť archeologickými nálezmi - spôsobom uloženia zomrelých formou protivampiristických praktík, písomnými záznamami a etnografickým výskumom.

Protivampiristické praktiky sa u Slovanov začali uplatňovať až od prechodu k pochovávaniu nespálených tiel. Slovo upír je praslovanského pôvodu a možno ho odvodiť z tureckých jazykov. Na slovansko - avarských pohrebiskách (7. - 8. stor.) v Holiaroch a Štúrove boli niektoré hroby porušené krátko po pohrebe. V Štúrove sa našli tri kostry bez lebky, ktoré boli z hrobov vyzdvihnuté v čase, keď telo bolo už rozložené.

Podobné zásahy do hrobom boli zistené aj na pohrebisku v Žitavskej Tôni atď. Príkladom strachu z vampirizmu je aj nález kostier uložených v polohe dolu tvárou. Z vrcholného stredoveku sa takýto hrob našiel napríklad na cintoríne v Liptovskej Mare. Nález kostry dospelého jedinca pochovaného dolu tvárou, na ktorom bola položená drevená rakva pochádza zo začiatku 17. stor. zo Spišského hradu.

Z roku 1715 sa zachovala správa o tom ako v Hornom Sliezsku vykopávali mŕtvoly a obracali ich dolu tvárou. Existuje aj názor, že napríklad pri cholerových epidémiách, aby sa zabránilo reťazovitému umieraniu pochovávali mŕtveho hneď dolu tvárou. Dokladom strachu pred návratom zomrelého je i pohreb v skrčenej polohe a zaťaženie zomrelého kameňmi (Chľaba).

Z 9.-10. stor. poznáme doklady o druhotnom porušení tiel pochovaných asi z 270 hrobov. Najčastejšie bola porušená lebka (bola premiestnená alebo rozbitá) a horná polovica trupu. Napríklad na pohrebisku vo Veľkom Grobe bola lebka umiestnená na hrudi. Poškodenie končatín malo obmedziť pohybové aktivity. Jedinci so zámerne porušeným telom, premiestnenou alebo rozbitou lebkou sa našli napríklad na pohrebiskách v Čajakovciach, Bučanoch, Nitre, Trhovci nad Váhom atď.

Z roku 1666 sa zachoval záznam, že v Liptovskom Trnovci vykopali telo ženy a odťali jej hlavu. Z dôvodov, že mŕtvy sa neustále vracal v roku 1718 v Ľubovni vykopali jeho telo, odťali mu hlavu a celé telo spálili.

Vampírske povery zo Zemplína uvádza etnograf Ján Mjartan (1953). Napríklad vo Fekišovciach ešte v roku 1903 vykopali z hrobu ženu, ktorá vraj ničila hydinu a vytrhli jej srdce. Medzi ochranné prostriedky proti návratu mŕtveho patrilo na Zemplíne drevo šípového kríka (Hnojné, Tibava), pribitie šiat zomrelého o truhlu (Hažín), zviazanie palcov na nohách lykom (Tibava), napchanie zlomkov ihiel do chodidiel (Bela nad Cirochou) atď.

Na zneškodnenie upíra sa používali praktiky prebodnutia srdca najčastejšie hlohovým kolíkom (Jovska), ihlicou (Moravany), alebo preklincovaná lebka z Liptovskej Sielnice (podľa J. Hrošša) nožom (Vyšná Rybnica), existujú aj záznamy o prebití hlavy klincom (Luchyňa). V tejto súvislosti možno spomenúť starší nález ľudskej lebky z Ružomberka, ktorá má železný klinec vrazený do temena.

Z cintorína v Liptovskej Sietnici pochádza nález fragmentu lebky muža z 10 cm železným klincom vrazeným do čela. Priklincovaná lebka pochádza aj z Čiech z mestského popraviska v Tŕebíči. Je celkom možné, že sa nejedná o protivampirístické opatrenia, ale o súčasť trestu v súvislosti s vplietaním do kolesa.

Ubúdanie milodarov z hrobov v priebehu 10. storočia poukazuje na vplyv postupujúceho kresťanstva. Protivampiristické praktiky zistené na pohrebiskách však poukazujú na to, že prežitky vampirizmu sa v niektorých oblastiach Slovenska zachovali až do začiatku 20. storočia. Ochrannú protivampiristickú funkciu mali aj železné predmety dávané k telu pochovaného. Často ide o fragmenty nožov, kosákov, kľúče, zámky, pracky z konského postroja atď. Podobnú funkciu mali aj mince vkladané do úst pochovaného. Podobne sa udržala aj viera v kúzla a mágiu.

Použitá literatura:

J. EISNER: Rukovét slovanské archeológie. Bratislava 1966, s. 459-464.
J. HOŠSO: Kostolné cintoríny v Liptovskej Mare a Liptovskej Sieinici. Liptov 3. Vlastivedný zborník. Martin 1975, s. 121-166. A. KNOR: Stredoveký hrob vo Smečné u Kladna. Archeologické rozhledy, XVII, 1965, s. 424-426. Z. KRUMPHANZLOVÁ: K otázke vampyrismu na slovanských pohŕebištích.
Památky archeologické, III, 1961, s. 544-548. J. MJARTAN: Vampírske povery zo Zemplína. Slovenský národopis l, 1953, s. 107-132.

  Upíri na seba často berú podobu
vlka. Niektorí z mocných upírou su schopni do ludskej mysli vložit posthypnotické myšlenky a príkazy a prikázat smrtelníkovi, aby na neho úplně zabudol.

http://blog-abouteverything.blog.cz/rubrika/vampires